Šialenstvo menom olympiáda je definitívne minulosťou. Vancouver bol historický, a nielen pre Slovensko. Hry v najväčšom meste Britskej Kolumbie boli v mojej novinárskej kariére prvé a poviem vám, bola to fuška.
Áno, na jednej strane som si riadne zamakal, no na tej druhej, stálo to za to! Tie tri týždne, ktoré som strávil v Kanade, mi ušli ako voda.

Blog by mal byť o pocitoch a názore autora. Tak teda konám. Píšem ako ja, Stanislav Benčat. Na jednej strane redaktor, no na druhej strane človek a hokejový fanúšik.
Koľko je hodín? Aký je dnes vlastne deň? Otázky, ktoré si posledné dni s kolegom Marošom kladieme takmer neustále.
Olympiáda, to je veľký biznis. Šikovní predajcovia dokážu počas hier zbohatnúť takmer na čomkoľvek. Navyše, ak si uvedomíme, že domáci Kanaďania sú ohromní vlastenci. Keď sa prechádzam po uliciach Vancouvru, idem si niekedy až oči-vyočiť, čo dokážu domáci na seba nahodiť.
O tom, že olympijské hry v najväčšom meste provincie Britská Kolumbia, Vancouvri, pripomínajú počasím skôr letné ako zimné, sa popísalo už dosť. Po krátkej prechádzke mestom pred duelom s Ruskom sa mi však táto skutočnosť potvrdila stonásobne!
Viete čo z čoho má novinár na olympiáde najväčší strach? Že mu ráno zlyhá budík. Spoločne s kolegom Marošom sme do noci pracovali a skoro ráno sme sa chystali do biatlonového areálu vo Whistleri po ďalšiu medailu Anastasie Kuzminovej.
V marihuanovom opare na chýrnej vancouverskej Granville street plávala čistá radosť. Uprostred jednej z križovatiek sa zhŕkla skupina tínedžerov a odkričala kanadskú hymnu s toľkým nadšením, až znela krásne.
Biatlonový šprint na sedem a pol kilometra. Zimné olympijské hry, sobota, kanadský Whistler. Pravidlá sú jasné. Rozhodujú rýchle nohy a presná muška. Každý nepresný výstrel znamená trestné kolo a stopäťdesiat metrov navyše.
Olympijské hry majú byť oslavou radosti zo športu, priateľstva a prekonávaní ľudských možností. Nie iné mali byť aj vo Vancouvri. Od skorého ráno som to napätie cítil aj ja – začína sa olympiáda!