Viete čo z čoho má novinár na olympiáde najväčší strach? Že mu ráno zlyhá budík. Spoločne s kolegom Marošom sme do noci pracovali a skoro ráno sme sa chystali do biatlonového areálu vo Whistleri po ďalšiu medailu Anastasie Kuzminovej.
Keďže cesta do kanadských hôr trvá dve a pol hodiny a preteky sa začínali o 10:45, z Vancouvru sme museli odísť skoro ráno. Budíky natiahnuté na 6 hodinu ráno však akosi zlyhali, a tak sme si „šlofík“ pretiahli o pol hodinu.
Ráno tak na našej izbe nastal poriadny chaos. O hodinu nám odchádzal autobus z tlačového strediska, no a pred nami bolo ešte minimálne 20 minút cesty.Blesková sprcha, žiadne raňajky a šprint na autobus, ktorý nás vyloží na zastávke Sky Trainu (miestne metro). „Ako rýchlo chcete ísť?“ pýta sa nás šofér. „Tak rýchlo, ako sa len dá,“ odpovedáme.
Úsmev na tvári kanadského vodiča nám prezrádza, že presne vie, v akej časovej šlamastike sme. Jednotka, dvojka, trojka a pripadáme si ako zákazníci z filmu Taxi Taxi. Rezať vancouverské zákruty autobusom v rýchlosti 50 km/h? Pre nášho Michaela Schumachera žiaden problém!
Na stanici sme za tri minúty (inokedy cestujeme aj desať), Sky Train v pohode stíhame a smerujeme do Whistleru. Tam cez noc napadlo množstvo čerstvého snehu, tu sa bežať dobre nebude, zhodujeme sa so slovenskými novinármi.
Preteky sa začali. „Nasťa do toho!“ ozýva sa areálom. Krásny slovensko-nemecký súboj sa odohráva nielen na trati, ale aj v hľadisku. Slováci sa však nedajú zahanbiť a svoju biatlonovú kráľovnú ženú vpred. Nastenka napokon získava striebro a my sa radujeme, akoby to bolo zlato.
Na konci dňa som ďakoval. Nasti za ďalší krásny zážitok a nemalou mierou i osobnému Schumacherovi z autobusu, vďaka ktorému som mohol byť pri slovenskom striebre.
Anastasia prijíma telefonickú gratuláciu od prezidenta SR
Foto – AP, SITA; Stanislav Benčat
Celá debata | RSS tejto debaty